Pomaly ale isto sa k nám blížia ďalšie voľby, tentokrát župné, a tak už ani nikoho neprekvapuje, že na úradoch sa rozdávajú zákazky, zmluvy a vlastne všetko, čo sa dá pretransformovať na peniaze. Žltý župan pre vedúceho pretekára zatiaľ drží Banská Bystrica, ale do novembra sa ešte určite dočkáme viacerých dojazdov na vrchole stúpania a možno aj záverečného hromadného šprintu. Potom si opäť niekoho zvolíme a budeme dúfať, že sa celý tento absurdný kolotoč skončí. Ale on sa neskončí.
Problém je v systéme
O politikoch sa často vraví, že sú bezcharakterní, alebo dokonca hlúpi. Ja tento názor nezdieľam. Samozrejme, o charaktere mnohých by sa dalo pochybovať, ale aj v parlamente určite nájdeme množstvo svetlých výnimiek. Hlúpi však politici určite nie sú, práve naopak. Dokážu fantasticky reagovať na stimuly (incentives), ktoré im súčasný politický systém prináša. A práve hlúpy, až absurdný politický systém, ktorý nahráva teórii politicko-ekonomického cyklu je podľa mňa kameňom úrazu.
Teóriu politicko-ekonomického cyklu tu máme už niekoľko desaťročí a s takmer s každým volebným obdobím sa uisťujeme o jej platnosti. Táto teória predpokladá, že primárnym cieľom vlády nie je blahobyt štátu ako takého, ale blahobyt strany a jej členov. A ten si zabezpečí tým, že ostane čo najdlhšie pri moci. Preto vždy pred voľbami vláda realizuje atraktívnu expanzívnu politiku – znižujú sa dane, zvyšujú dôchodky a platy, rozhadzujú sa peniaze na verejné zákazky. Tým si zabezpečí popularitu v očiach voličov v období pred voľbami. Po nich nastanú nutné škrty a pred ďalšími voľbami sa opäť začne rozhadzovať. Politici teda presne vedia, čo robia.
Ako udržať poriadok v byte
Myslím si, že hlavným problémom je to, že vláda je zvolená na konkrétne 4 roky a presne teda vie, koľko má ešte času a čo si môže kedy dovoliť. Skúsme si tento problém ilustrovať v trochu odľahčenej verzii:
Predstavte si, že máte opäť sedemnásť rokov a vaši rodičia sa rozhodnú, že odídu na krátku dovolenku. Vo dverách vám odkážu, že sa vrátia o 4 dni. Ako bude počas týchto štyroch dní vyzerať váš byt? Môj odhad je približne nasledovný:
| Deň 1 | Deň 2 | Deň 3 | Deň 4 |
|---|---|---|---|
| Párty | Párty | Párty | Veľké upratovanie |
Skúsme si teraz situáciu trochu pozmeniť. Rodičia síce odchádzajú, ale nepovedia vám, kedy sa vrátia. Ako to bude vyzerať v tomto prípade? Možno napríklad takto:
| Deň 1 | Deň 2 | Deň 3 | Deň 4 |
|---|---|---|---|
| Malá párty | Upratovanie | Poriadok | Poriadok |
Kľúčom je neistota
Rozdiel medzi oboma variantmi je markantný a každý rodič by určite preferoval druhú možnosť. K jej dosiahnutiu pritom stačí tak málo – nechať svoje deti v neistote! A rovnaká neistota by podľa mňa prospela aj politickému systému. Ak politik pozná termín volieb a tým pádom vie, kedy príde jeho posledný deň v úrade, nič mu nebráni tomu, aby si až do toho dňa robil čo chce a potom zahladil všetky stopy. Tak, aby sa skutok nestal, rovnako ako sa nestali tie 3 párty v rodičovskom byte. Veď je predsa všetko krásne upratané!
Myslím si, že naša politika by bola oveľa čistejšia a charakternejšia ak by sme do politického systému vložili strategickú neistotu. Podobne ako pri druhej dovolenkovej situácii. Ako ju však zaviesť? Prostredníctvom náhody.
Istota vs. neistota
Princíp náhodných kontrol pre nás vôbec nie je neznámy. Každý učiteľ vie, že náhodné vyvolávanie žiakov k ústnym odpovediam na hodine je najlepším spôsobom, ako ich stimulovať ku kontinuálnemu štúdiu. Náhodné cestné kontroly udržiavajú na uzde väčšinu vodičov a náhodné daňové, hygienické či ďalšie kontroly zase držia v strehu majiteľov firiem.
Keď som tieto myšlienky pred pár dňami prezentoval svojmu dobrému kamarátovi, namietol že aj naše životy žijeme v podmienkach neistoty, nikdy nevieme nastane náš posledný deň a napriek tomu sa k životu často nesprávame úplne zodpovedne, nemáme veci a vzťahy „v poriadku“. Ja si však myslím, že k tejto úvahe sa treba postaviť opačne. Ak by ste vedeli, že dnes sa vám určite nič zlého nestane, ako by ste sa správali? Obzreli by ste sa do oboch strán pred prechodom cesty? Dodržiavali by ste počas šoférovania predpísanú rýchlosť? Zaplatili by ste dane? A čo ak ste zhodou okolností zlodejom? Ako by ste naložili s dnešným dňom ak by ste mali istotu, že vás za vaše činy nikto neprichytí a nepotrestá?
Náhodné voľby
Som presvedčený o tom, že politikom potrebujeme z rúk zobrať istotu štyroch rokov, ktorá ich často stimuluje k bezohľadnému napĺňaniu vlastných cieľov na úkor voličov. Môj návrh je jednoduchý a som si istý, že mnohým bude pripadať smiešny, ja mu však verím. Pokiaľ z nejakého dôvodu veríme, že 4 roky je vhodná doba na realizáciu politickej agendy, tak ju ponechajme, nie však ako pevnú dobu, ale ako strednú hodnotu volebného obdobia. Losujme každé ráno pred parlamentom náhodné číslo od 1 do 1461 (4 roky majú dohromady 1461 dní) s tým, že ak padne 1, tak sa v tom momente uzamkne parlament aj všetky poslanecké kancelárie a vypíšu sa voľby ktoré prebehnú v horizonte 2-4 týždňov. Ak padne akékoľvek iné číslo, poslanci pokračujú v práci.
V tomto systéme by volebné obdobie nebolo pevne dané, mohlo by sa ukončiť po jedinom dni a mohlo by vydržať aj veľa rokov, v priemere by však skončilo po 4 rokoch. Keďže by politici nevedeli, kedy príde koniec ich obdobia, nemohli by sa spoliehať na manipuláciu voličov prostredníctvom expanzívnej politiky a ani na možnosť vhodného načasovania veľkého upratovania, skartovania a zametania pod koberec. Zároveň by si ani opozičné a mimoparlamentné strany nemohli plánovať strategické očierňovanie vlády a museli by neustále pracovať a ponúkať konštruktívne riešenia. Niekto môže namietať, že neistota by nedovoľovala naplniť dlhodobé zámery, ale ak by vláda pracovala naozaj dobre, tak sa nemá čoho báť, ľud ju skrátka zvolí znovu.
Na záver
Aj veľké problémy sa niekedy dajú vyriešiť jednoduchými spôsobmi. Stačí sa zamerať na stimuly a vhodne ich upraviť. Verím, že zavedenie náhodného losovania o konci volebného obdobia by prispelo k tomu, že do politiky by sa postupne prestali kvôli strachu tlačiť bezcharakterní ľudia so zajačími úmyslami a naopak, priestor by dostali politici, ktorí by mali záujem pracovať kontinuálne a s neustále čistým štítom. A o to nám predsa ide, nie?
Moja FB stránka:
Zaujímavá úvaha so snahou o zneistenie, škoda však, že nereálna. Napriek tomu verím, že vie byť účinný spôsob držania politických elít v značnej neistote. Zaujímavé by bolo napr. zaviesť nejaký druh indexu, napr. index spokojnosti, kde by občania na pravidelnej báze vyjadrovali svoju spokojnosť/nespokojnosť s konkrétnymi decision makerami (napr. na základe realizovateľnosti, naplnenia predvolebných sľubov). Na konci zúčtovacieho dňa by tí s najhorším indexom strácali svoju pozíciu. Určite to nie je bičom pre všetkých, v každom prípade by sme sa zbavili tých úplne neschopných. A takisto by to mohlo byť motiváciou byť čo najlepší alebo si získanú pozíciu aspoň udržať.
Dakujem za komentar 🙂 Som rad, ze sme sa zhodli na tom, ze urcita forma „ohrozenosti“ je dobra, snad sa to raz pretavi do niecoho skutocneho 🙂