O priemeroch a sumách, roztlieskavačkách a rozbitých riadoch

Pozrite sa na nasledujúci obrázok. Aká je podľa vás priemerná dĺžka čiar? Vedeli by ste ju nakresliť?

ciary

Táto úloha je pre väčšinu z nás úplne jednoduchá. Napriek tomu, že zadanie je pomerne zložité (je potrebné vyhodnotiť jeden atribút na skupine predmetov), každý si ten priemer vie v okamihu predstaviť a aj ho nakresliť a to s vysokou presnosťou. Spoľahlivosť nášho úsudku dokonca neznižuje ani kognitívna záťaž. Sme schopní presne nakresliť priemernú čiaru aj vtedy, keď v mysli riešime inú úlohu.

Skúsme si ale položiť inú otázku: Aká je celková dĺžka nakreslených čiar? Vedeli by ste ju nakresliť?

Odrazu sme v problémoch. Úloha nám zaberie nepomerne viac času ako tá predchádzajúca (napriek tomu, že jej štruktúra je veľmi podobná) a presnosť aj tak nebude bohvieako svetoborná. Nakresliť  dostatočne presnú celkovú dĺžku čiar popri riešení inej úlohy, je pre nás takmer nemožné.

O priemeroch a sumách

Ak zameriame našu pozornosť na určitú kategóriu podobných objektov, naša myseľ v prvom rade vníma prototyp, respektíve typického reprezentanta danej kategórie, nie všetky objekty v kategórii. Toto „škatuľkovanie“ nám umožňuje úžasne dobre pracovať s priemermi, ale naopak, veľmi slabo so sumami.

Vďaka schopnosti rýchlo a správne vyhodnotiť priemer sa napríklad dokážeme okamžite zorientovať vo viacrozmerných hodnoteniach rôznych produktov, či dokonca ľudí. Napríklad pri pohľade do žiackej knižky nám stačí iba pár sekúnd na to, aby sme ohodnotili, ako na tom náš študent je. Priemernú známku dostaneme v mysli okamžite. Naopak, sumu známok si ani netrúfame odhadnúť. Naše prirodzené zameranie sa na priemery nám ale nemusí vždy slúžiť na osoh.

O rozbitých riadoch

Vyhodnocovanie zážitkov a ich zapamätanie na základe priemerov namiesto súm nás napríklad môže doviesť do nešťastného rozhodnutia, keď si vyberieme bolestivejšiu operáciu pred menej bolestivou (viac o tom tu: http://www.clovekonomia.sk/prezivanie-vs-pamat-je-mozne-vylepsit-bolestivy-zazitok-pridanim-dalsej-bolesti/). Podobne nám môže inklinovanie k priemerom ublížiť napríklad pri potulkách bazárom. Skúste si predstaviť 2 pôvodne identické súpravy kuchynského riadu:

riad

Koľko ste ochotní zaplatiť za prvú súpravu? Koľko za druhú?

Takto položená otázka, prirodzene, žiadne prekvapenie nevyvolá. Niekomu možno bude trochu vadiť tých pár rozbitých kúskov, ale každý dá súprave A vyššiu cenu ako súprave B. Je totiž evidentne hodnotnejšia. Vtip je v tom, že ak by ste videli iba jednu z týchto súprav, pravdepodobne by ste boli ochotní zaplatiť viac za súpravu B. Tých pár rozbitých kúskov totiž neohrozí jasnú dominanciu súpravy A v spoločnom hodnotení, ale pokiaľ  budeme vidieť a hodnotiť iba jednu súpravu, nekompletné poháre a podšálky znížia priemernú atraktivitu riadu v súprave A a tým aj jeho cenu. V originálnom experimente  (Hsee, 1998) hodnotili účastníci súpravu A na 32 dolárov a súpravu B na 30 dolárov pri spoločnom hodnotení, zatiaľ čo pri individuálnom bola súprava A priemerne ocenená iba na 23 dolárov a za súpravu B boli účastníci ochotní v priemere zaplatiť až 33 dolárov.

O priemeroch a ženskej kráse

Priemery majú skrátka prednosť pred sumami. Čo z toho vyplýva? No, napríklad to, že ak chcete zvýšiť vnímanú hodnotu svojho výrobku, tak k nemu neprilepujte ako bonus nejaký šunt. Zákazník to neocení, práve naopak.  A ak chcete prenajať  či predať svoj dom, tak si dajte záležať na tom, aby bola počas prehliadky uprataná každá izba. Na to, že potenciálny nájomník či kupec nebude brať veľký ohľad na tú špinu v nepoužívanej hosťovskej izbe, by som sa príliš nespoliehal.

Naše všeobecné zameranie sa na priemery pravdepodobne prispieva aj k atraktivite kompromisov, napriek tomu, že komunikačné teórie hovoria o kompromisoch ako o situácii, v ktorej všetky strany strácajú. A v priemeroch má zrejme korene aj tradičná heuristika o „zlatej strednej ceste“. Tú si totiž vyberáme často aj v situáciách, kedy o tom ani nevieme. Napríklad priemerná ženská tvár (zostrojená počítačom)  v hodnotení atraktivity fotografií takmer vždy poráža všetky ostatné tváre, z ktorých bola zostrojená.

O roztlieskavačkách

Priemery majú pravdepodobne niečo do činenia aj s „efektom roztlieskavačiek“ (cheerleader effect), ktorý bol prvýkrát prezentovaný v seriáli How I met your mother (áno, aj situačné komédie evidentne môžu priniesť vedecký pokrok). Hlavný hrdina príbehu tam v jednej scéne tvrdí, že dievčatá sediace pri neďalekom stole pôsobia atraktívne hlavne preto, že sú spolu a že ak by boli osamote, až také pekné by sa nezdali. Táto teória nenechala chladnou skupinu vedcov, ktorí sa rozhodili pravdivosť efektu roztlieskavačiek preskúmať podrobnejšie a v roku 2013 publikovali štúdiu ktorá… teóriu potvrdila! Ľudia sú naozaj hodnotení ako atraktívnejší, keď sú v skupine, ako keď sú osamote. Čo efekt spôsobuje nie je úplne jasné, ale najväčšiu podporu majú práve argumenty o tom, že vnímanie skupiny ako celku zvádza hodnotenie jednotlivej tváre smerom k atraktívnejšej priemernej tvári. Je však zaujímavé, že cheerleader efekt z nejakého dôvodu nefunguje v Japonsku – tam sa totiž výsledky výskumu nepodarilo zreplikovať.

Čo s tým? Ak napríklad z nejakého dôvodu chcete zvýšiť atraktivitu svojho profilu na Facebooku, určite pouvažujte nad tým, že ako svoj hlavný (cover) obrázok použijete fotku seba v nejakej skupine. Môj odhad je, že čím homogénnejšia skupina to bude, tým lepšie. Ako ideálnych kandidátov vidím napríklad fotky družičiek (ideálne bez nevesty) alebo futbalového tímu 🙂 Ak sa do toho pustíte, rozhodne mi dajte vedieť, ako do dopadlo!

Čo záver? Možno je niekedy lepšie byť priemerným. Priemery totiž rozhodne netreba brať na ľahkú váhu 🙂

Referencie

Fink, B., & Penton-Voak, I. (2002). Evolutionary psychology of facial attractiveness. Current Directions in Psychological Science, 11(5), 154-158.

Hsee, C. K., & Leclerc, F. (1998). Will products look more attractive when presented separately or together?. Journal of Consumer Research, 25(2), 175-186.

Hsee, C. K., Loewenstein, G. F., Blount, S., & Bazerman, M. H. (1999). Preference reversals between joint and separate evaluations of options: a review and theoretical analysis. Psychological bulletin, 125(5), 576.

Kahneman, D. (2011). Thinking, fast and slow. Macmillan.

Walker, D., & Vul, E. (2013). Hierarchical encoding makes individuals in a group seem more attractive. Psychological Science, 0956797613497969.


Moja FB stránka:

Miesto pre tvoj komentár :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *