Prežívanie vs. pamäť: Je možné vylepšiť bolestivý zážitok pridaním ďalšej bolesti?

„Pamäť robí fotografie, nie videá.” Milan Kundera

Keď mi nedávno kamarátka po návrate z kina referovala svoj zážitok vetou „Taký výborný film to bol, ale tým trápnym koncom to celé pokazili”, spomenul som si na to, ako som prvýkrát dopozeral film Zachráňte vojaka Ryana. Mal som podobné pocity – celé to bolo výborné, až na ten koniec, ako rodinka salutuje hrobu a v pozadí vlaje americká vlajka. Na tom by nebolo nič zvláštne, trápne konce nemá rád nikto. Keď som ale film dopozeral po druhý raz, moje hodnotenie bolo trochu iné: ten film mohol pokojne skončiť už po prvej dlhej a hlavne dychvyrážajúcej scéne vylodenia v Normandii. Takýto úsudok mi ale nedával zmysel – môže byť 20 minútový superzážitok lepší ako rovnaký 20 minútový superzážitok nasledovaný ďalšími 2 hodinami výborného zážitku? Zdá sa, že áno.

Celkový zážitok vs. jeho zapamätané hodnotenie

Podobným paradoxom sa v 90. rokoch 20. storočia začala venovať  skupina ekonómov a psychológov pod vedením Daniela Kahnemana. Centrom ich záujmu sa stali otázky: Na základe čoho definujeme subjektívny úžitok (celkový pocit, dojem) z konkrétneho zážitku? A podľa čoho sa následne rozhodujeme pri výbere medzi dvoma podobnými zážitkami? Štandardná ekonomická teória v tom má jasno – výber je za každých okolností racionálny a pri možnosti voľby si človek vždy vyberá možnosť, ktorá mu prinesie väčší úžitok. Ukazuje sa však, že táto poučka nemusí byť nutne spoľahlivá  a medzi tým, čo prežívame a tým, ako si zážitok zapamätáme, môže byť veľký rozdiel.

 ryan

Graf zobrazuje moje pocity zo sledovania filmu Zachráňte vojaka Ryana. Momentálny zážitok v každom okamihu filmu znázorňuje krivka. Celkový zážitok by tak mal byť plochou nachádzajúcou sa pod krivkou. Z grafu je teda zrejmé, že ak sa rozhodnem pozerať iba prvú scénu vylodenia v Normandii, oberiem sa o značnú časť celkového zážitku… a ja aj napriek tomu volím iba tú prvú časť. To predsa nedáva zmysel!

Sledovanie filmu alebo akákoľvek príjemná aktivita môže človeka začať časom nudiť, alebo otravovať a tak sa naozaj môže stať, že dáme prednosť napríklad 30 minútovej masáži pred 60 minútovou, hoci za rovnakú cenu a naše konanie môže byť stále racionálne. Kahneman sa preto rozhodol testovať rozdiely medzi momentálnym a zapamätaným zážitkom primárne na negatívnych zážitkoch. Ak je nám totiž niečo svojou podstatou nepríjemné, je veľmi nepravdepodobné, že sa to vplyvom času zlepší. Začal teda pekne z ostra – kolonoskopiou.

Ako bolí kolonoskopia?

Obrázok znázorňuje dva rôzne priebehy bolestivej kolonoskopie zaznamenané na skutočných pacientoch. Ktorý priebeh vyšetrenia by ste absolvovali radšej?

kolon

Pacienti, ktorých sa výskum týkal, mali počas vyšetrenia v rukách drobný prístroj („hedonimeter”), prostredníctvom ktorého každú minútu hlásili momentálny stav pociťovanej bolesti a z týchto meraní boli následne zostrojené predstavené grafy.  Z obrázku je na prvý pohľad zrejmé, že pacient A na tom bol výrazne lepšie. Jeho vyšetrenie trvalo oveľa kratšie a celková plocha bolesti je jasne menšia. Je teda namieste očakávať, že po vyšetrení bude pacient A hlásiť lepšie pocity, respektíve, že jeho zážitok bol menej nepríjemný ako zážitok pacienta B. Stovky takto testovaných pacientov však hlásili úplný opak.

Detailná analýza zozbieraných dát následne ukázala dva zaujímavé fakty:

  1. Korelácia medzi celkovým hodnotením vyšetrenia a jeho trvaním bola nulová. Dĺžka procedúry teda nemala na jej hodnotenie absolútne žiaden vplyv. Tento jav dostal názov prehliadanie trvania (duration neglect).
  2. Jasne najlepšou predpoveďou hodnotenia pacienta bol priemer dvoch okamihov vyšetrenia – úrovne najintenzívnejšej bolesti a úrovne bolesti na konci vyšetrenia. Hodnotenie bolo nazvané pravidlom maxima a konca (peak-end rule).

Ak teda môžeme zanedbať dĺžku trvania procedúry a rozhodujúcimi premennými pre hodnotenie bolestivosti vyšetrenia sú iba bolesť v maxime a na konci, potom by malo byť možné subjektívne hodnotenia pacientov zlepšiť tým, že im bude procedúra umelo predĺžená. Novej skupine pacientov preto lekári nechali v tele kolonoskopický nástroj ešte pár minút po ukončení vyšetrenia (tí o tom nevedeli, mysleli si, že vyšetrenie stále prebieha). Pacienti síce počas týchto minút pociťovali určitý diskomfort, ale rozhodne menší ako počas skutočného vyšetrenia. Predpovede vedcov sa naplnili – títo pacienti hlásili oveľa väčšiu spokojnosť.

Happyendy!

Spoľahlivosť prehliadania trvania a pravidla maxima a konca bola následne testovaná na ďalších nepríjemných zážitkoch, šlo napríklad o sledovanie krátkych videodokumentov, počúvanie nepríjemných pazvukov a tiež o ponáranie rúk do ľadovej vody (môj obľúbený experiment, možno o ňom napíšem v budúcnosti). Všetky experimenty potvrdili, že v takýchto scenároch často hodnotíme objektívne horší zážitok ako príjemnejší, a tiež sme náchylní pri možnosti výberu zvoliť dominovanú možnosť – napríklad viac zbytočnej bolesti. Často hlavne preto, že „na konci to bolo trochu lepšie”.

Záver zážitku má teda ohromný význam a je rozhodne dobré to vedieť, hlavne vtedy, keď finále vieme ovplyvniť. Zdá sa, že tento princíp plne chápe napríklad moja kaderníčka, ktorá mi na záver vždy jemne nageluje vlasy, aby som vyzeral tak dobre ako nikdy a to aj vtedy, keď jej poviem, že nemusí, lebo idem už iba zjesť večeru a spať. Rovnako dobre to chápe chlapík, ku ktorému chodím na masáže. Niekedy to už začína bolieť, ale tie 2 jemné „pohladkania” po ramenách na konci to všetko otočia. Naopak, dôležitosť príjemného ukončenia zážitku absolútne nechápu napríklad komerčné televízie, ktoré namiesto pokojného ukončenia filmu a odoznenia emócií počas hudby s titulkami strihajú po poslednej sekunde filmu okamžite vrieskajúcu reklamu a podobnú chybu robia aj ľudia, ktorí pália mosty.

Naša pamäť nás často vedie iným smerom ako naše emocionálne prežívanie. Kundera to vo svojom výroku o romantických vzťahoch zhodnotil presne. Pamäť robí fotografie, nie videá.


Pozn.: V súčasnosti už vraj kolonoskopické vyšetrenie prebieha bezbolestne.


TED Talk Daniela Kahnemana:

Referencie

Fredrickson, B. L., & Kahneman, D. (1993). Duration neglect in retrospective evaluations of affective episodes. Journal of personality and social psychology, 65(1), 45.

Kahneman, D., Fredrickson, B. L., Schreiber, C. A., & Redelmeier, D. A. (1993). When more pain is preferred to less: Adding a better end. Psychological science, 4(6), 401-405.

Kahneman, D., Wakker, P. P., & Sarin, R. (1997). Back to Bentham? Explorations of experienced utility. The quarterly journal of economics, 375-405.

Kahneman, D., & Sugden, R. (2005). Experienced utility as a standard of policy evaluation. Environmental and resource economics, 32(1), 161-181.

Kahneman, D., & Thaler, R. H. (2006). Anomalies: Utility maximization and experienced utility. The Journal of Economic Perspectives, 20(1), 221-234.


Moja FB stránka:

Komentáre k článku

  1. Jan

    Kolonoskopia boli jak svina…! Aj teraz. Jediná možnosť je si to dať urobiť v narkóze. Mám to odskúšané.

  2. Eva

    Velmi zaujimave.
    Neplanujes prelozit tvoje clanky do anglictiny? Oplatilo by sa ich zdielat aj so sirsim publikom.

    1. lorko

      Ahoj, dakujem 🙂 Prekladat to zatial neplanujem. V nasich koncinach su to mozno nove veci, ale v anglictine je toho k tymto temam na webe pomerne vela. Koniec koncov, konkretne tento „kolonoskopicky“ experiment sa uskutocnil uz snad pred stvrtstorocim 🙂 Ale uvidime, ak sa bude blogu darit doma…. 🙂

      1. Eva

        Ano, je mi jasne, ze to neni novinka, mas tam pekne vypisane citacie. Ale dobre sa to cita, takto zhrnute pre laicku verejnost. Tak drzim palce do buducnosti.

Miesto pre tvoj komentár :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *