O podvádzaní, nečestnosti a Slovensku. A ešte trochu o Fínsku.

Podvádzanie vo Fínsku

V roku 2008 som strávil jeden semester na univerzite vo Fínsku. Počas jednej skúšky, som sedel vedľa mojej fínskej kamošky Laury. Jej stôl bol posunutý oproti môjmu trochu dopredu a tak som aj bez väčšej námahy videl priamo do jej obrazovky. Po odklikaní asi polovice svojho testu som sa pozrel na to, ako to ide Laure. Presne v tej chvíli riešila otázku, ktorú som v teste mal aj ja, a klikla na nesprávnu odpoveď. Pošepkal som jej, že tam má chybu a nech si to opraví. Odmietla. Spýtal som sa jej, či mi neverí. Odvetila, že verí, ale svoju odpoveď v teste napriek tomu nezmení. A že jej už mám dať pokoj.

Nevedel som, čo si o tom celom mám myslieť a preto som sa jej na to po skončení skúšky opýtal. Laura mi povedala, že si je vedomá toho, že mohla mať o jednu správnu odpoveď viac, ale že takéto správanie je skrátka jasné podvádzanie a to je v jej krajine neprípustné. Nejde pri tom o potenciálny trest. Podvádzanie je neprípustné kvôli vlastnému svedomiu. Kam by sa fíni asi tak dostali, keby všetci podvádzali? Zároveň povedala, že je sklamaná mojim správaním. Že si o mne myslela, že som čestný.

Fínsko je krajina, ktorá má približne rovnako obyvateľov ako Slovensko. Má pomerne zúfalé prírodné podmienky, studené podnebie a nie veľmi úrodnú pôdu, takmer žiadne nerastné ani energetické suroviny. Hranice má v podstate iba s Ruskom a koncom sveta za severnou polárnou kružnicou. Má vôbec niečo užitočné? Asi iba lesy a prístup k moru. Ešte pred 70 rokmi patrilo Fínsko medzi najchudobnejšie časti Európy a hoci sa o tom veľmi nehovorí, aj Fínsko bolo až do začiatku 90. rokov pod silným vplyvom Sovietskeho zväzu.

Dnes je Fínsko jednou z najvyspelejších krajín na svete, má veľmi vysokú životnú úroveň, je technologickým rajom, s vyspelou vedou a výskumom. Fínsko je tiež krajinou, v ktorej ľudia dodržiavajú pravidlá. Nepodvádzajú v škole ani v biznise, nepredbiehajú sa v rade, chodci stoja na červenú aj v treskúcej zime o tretej ráno. Fínsko má najnižsiu mieru korupcie na svete.

A čo Slovensko?

Moja kórejská kamoška Su sa ma nedávno spýtala, čo vlastne Slovensko produkuje, čím ako krajina prispieva svetu. Zaskočila ma. Asi po minúte nie veľmi súvislého hapkania, som dorazil až k odpovedi, že vlastne neprinášame svetu takmer nič. Odpovedala, že predsa musíme byť v niečom dobrí. Zamyslel som sa. V čom sme ako slováci fakt dobrí? Čo nám fakt ide? Odrbávanie.

Je pomerne nepríjemné, si to pripustiť, ale odrbávanie je naozaj našim národným športom. Najväčší frajer v škole nie je ten, kto toho najviac vie, ale ten, kto toho najviac odpíše z ťaháku. Dnes a denne vidíme firmy, ktoré neplatia faktúry svojim dodávateľom (a ani to nikdy nemali v úmysle), zamestnancov, ktorí robia „iba do výšky svojho platu“, podnikateľov, ktorí sa snažia speňažiť úplne všetko, nedbajúc na kvalitu. Vytrieskajme z tých úbohých turistov všetko, čo sa z nich dnes vytrieskať dá. To, že zajtra už práve preto asi neprídu, ako keby nikoho netrápilo. A politika… no, tam vraj žiadna nečestnosť ani korupcia nie je. Aspoň že tak, hneď môžeme byť všetci o trochu pokojnejší.

Príležitosť robí podvodníka

Profesor behaviorálnej ekonómie Dan Ariely vydal pred pár rokmi knihu The Honest Truth About Dishonesty (slovenská verzia má názov Ako klameme). V knihe sumarizuje výsledky svojho výskumu ohľadom nečestnosti a podvádzania. Výskum prebiehal na univerzite Carnegie Mellon v Pittsburghu. Účastníci experimentov dostali vždy papier s dvadsiatimi jednoduchými matematickými úlohami a 5 minút času na to, aby vypočítali čo najviac z nich.

Prvá skupina výskumu bola kontrolná. Študenti odovzdali papiere, skúšajúci každému z nich vyplatil dolár za každú správnu odpoveď. Ukázalo sa, že priemerne stihne študent za 5 minút vypočítať 4 príklady.

V ďalších skupinách potom Ariely testoval poctivosť, respektíve nečestnosť účastníkov. V jednej skupine študenti odovzdávali papiere iba na kopu a výsledok hlásili skúšajúcemu sami. V inej papiere pred nahlásením výsledkov vhodili do skartovačky. V ďalšej skupine bol zase v triede slepý profesor a študenti si odmenu nie iba nahlásili, ale aj sami vyplatili.

Ukázalo sa, že v skupinách, v ktorých mohli študenti podvádzať, sa zdvihol priemerný výsledok študenta na 7 správnych odpovedí, teda o 3 viac, ako v kontrolnej skupine. Keďže nie je dôvod predpokladať, že študenti v týchto skupinách boli lepší v matematike ako študenti v kontrolnej skupine, je zrejmé, že tento nárast je dôsledkom podvádzania. Zaujímavé je, že nárast nebol spôsobený tým, že by zopár študentov podvádzalo „vo veľkom“. Dvadsať správnych odpovedí nenahlásil takmer nikto. Práve naopak, podvádzala väčšina študentov, ale iba „mierne“. Pravdepodobne až niekam po hranicu (7), keď si študent svoje podvádzanie ešte dokázal ospravedlniť sám pred sebou.

Kedy sa podvádzanie zvyšuje?

V ďalších experimentoch potom Ariely testoval faktory, ktoré mieru podvádzania zvyšujú. Ukázalo sa, že na nečestnosť nemala vplyv zmena pravdepodobnosti prichytenia (napr. odovzdanie na kopu vs. do skartovačky) ani zmena odmeny za správnu odpoveď (odmeny sa pohybovali od 10 centov po 10 dolárov za správnu odpoveď). Masívne zvýšenie podvádzania priniesla až sociálna norma.

V jednej skupine bol totiž medzi študentmi aj dohodnutý „herec“, ktorý sa po minúte postavil a povedal, že vyriešil všetkých 20 úloh. Skúšajúci mu odovzdal 20 dolárov a študent odišiel. Všetkým ostatným muselo byť jasné, že tento študent podvádzal. A keďže mu to bez problémov prešlo, vytvoril tým sociálnu normu. Ako sa zmenila miera podvádzania u ostatných? Zdvojnásobila sa!

Študenti sa očividne s týmto kolegom identifikovali a nová sociálna norma im umožnila zvýšiť si vo svojom svedomí hranicu podvádzania, ktorú si ešte dokázali odpustiť. Hlavným dôvodom bolo to, že študenti považovali podvádzajúceho kolegu za „svojho“.

Rovnaký scenár potom Ariely zopakoval aj v ďalšej skupine, avšak s jednou drobnou zmenou – podvádzajúci študent mal na sebe oblečené tričko konkurenčnej univerzity. Zmenila sa reakcia ostatných? Áno, podvádzanie bolo v tejto skupine takmer minimálne. Študenti evidentne nechceli mať s tým „nečestným chlapom z inej univerzity“ nič spoločné.

Ako je možné mieru podvádzania znížiť?

V ďalších experimentoch sa následne ukázalo, že nečestnosť je možné znížiť alebo dokonca úplne eliminovať a to pomerne jednoduchými zásahmi. Nulové podvádzanie vykázala skupina, ktorá dostala pred samotnou matematikou za úlohu napísať čo najviac božích prikázaní, ale tiež skupina, ktorá si mala pred experimentom prečítať krátku vetu o tom, že experiment prebieha v súlade s etickým kódexom univerzity. Tento postup vynuloval nečestnosť aj napriek tomu, že nikto z účastníkov si nespomenul na všetkých 10 prikázaní a že univerzita Carnegie Mellon nemá žiaden etický kódex. Spoľahlivé boli tiež podpisy, ktorými sa študent zaväzoval k etickému konaniu (a to aj napriek tomu, že hárok s podpisom aj papier s úlohami skončili v skartovačke ešte pred nahlásením výsledkov).

Nepoctivosť ako slovenský problém

Ako by dopadol takýto experiment na Slovensku si netrúfam odhadnúť, ale musím priznať, že sa trochu desím výsledkov v prípade, že sa niekto rozhodne ho u nás zopakovať. Myslím si totiž, že práve nečestnosť a nepoctivosť sú hlavným problémom našej krajiny.

Vráťme sa ešte raz k Fínsku. Táto krajina nemá snáď ani jeden predpoklad na to, aby bola úspešnejšia ako Slovensko. Máme jasne lepšiu geografickú polohu aj kompaktnosť, lepšie podnebie aj pôdu, oveľa rôznorodejšiu a krajšiu prírodu, kultúrne a historické dedičstvo. Dokážeme sa autom dostať za pár hodín takmer do celej Európy a na našich hraniciach nie sú strážne veže s ruskými ostreľovačmi. Napriek tomu takmer vo všetkých ekonomických a sociálnych ukazovateľoch jasne zaostávame.

Som presvedčený o tom, že príčina nie úplne najutešenejšieho stavu našej krajiny je v bezohľadnom a egoistickom správaní… nás. Všetkých. Alebo aspoň takmer všetkých. A ak budú naše deti od malička pozorovať drzé správanie sa na cestách, odfláknutú prácu, zámerné reklamácie topánok týždeň pred koncom záruky a ďalšie drobné podvody a nečestnosti, asi to so Slovenskom lepšie nebude.

Ako môžeme dosiahnuť zmenu?

Popísaná séria experimentov prináša 3 základné a veľmi dôležité zistenia:

  • Ak ľudia dostanú príležitosť podvádzať, je pravdepodobné, že ju aspoň do určitej miery využijú
  • Naše okolie a naše vzory majú obrovský vplyv na to, ako čestne alebo nečestne sa budeme správať my
  • Na zmiernenie nečestnosti môžu stačiť aj drobné a pomerne nevinné zásahy

A práve ten tretí bod prináša určité povzbudenie. Behaviorálne vedy nás denne presviedčajú úžasným príkladmi z praxe o tom, že na zmenu správania niekedy stačí drobná zmena prostredia. A pritom nemusí ísť ani o žiadne desatoro, ani etický kódex.

„Veľký brat“ ťa vidí

Pekným príkladom je nenápadný experiment, ktorý bol uskutočnený v kuchynke na univerzite v Newcastle. Do kuchynky bol kupovaný čaj a káva, a zamestnanci na ne prispievali do „škatuľky čestnosti“. Jedného dňa sa nad škatuľkou objavil obrázok ľudských očí. Po týždni bol vymenený za kvetiny a táto rotácia pokračovala, celkovo počas 10 týždňov. Organizátori tejto nenápadnej akcie potom každý týždeň počítali príspevky. Výsledky sumarizuje graf:

Ukázalo sa, že obrázok očí priniesol vždy viacej peňazí ako obrázok kvetín. Celkovo napríklad na mlieko prispievali zamestnanci v týždni „očí“ takmer 3 krát viac ako v týždni „kvetín“. Obrázok evidentne fungoval ako psychologická pripomienka pozorovania a ľudia sa vďaka nemu správali čestnejšie. To je dobré znamenie. Je jasné, že nečestnosť nikdy nevyhubíme úplne, ale zmeny k lepšiemu sú určite možné…..

P.S.: Ak poznáte vo svojom pracovnom či spoločenskom prostredí nejaký druh neefektívneho alebo neoptimálneho správania, budem rád, ak ma kontaktujete. Možno dokážeme navrhnúť jednoduché a účinné opatrenie 🙂

Referencie 

Ariely, D. (2012). The (honest) truth about dishonesty. Harper Audio.

Bateson, M., Nettle, D., & Roberts, G. (2006). Cues of being watched enhance cooperation in a real-world setting. Biology letters, 2(3), 412-414.

Mazar, N., Amir, O., & Ariely, D. (2008). The dishonesty of honest people: A theory of self-concept maintenance. Journal of marketing research, 45(6), 633-644.


Moja FB stránka:

Komentáre k článku

    1. lorko

      Vymozitelnost prava je super, ale podla mna je to skor ciel ako cesta 🙂

Miesto pre tvoj komentár :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *