Pre pár rokmi som v práci navrhol vytvoriť krátky dotazník o našom IT oddelení, ktorý by sme poslali vedúcim ostatných oddelení vo firme. Cieľom bolo zistiť, ako našu prácu vnímajú ľudia „zvonku“. Môjmu šéfovi sa nápad zapáčil. Vytvoril zoznam otázok, ktoré ho najviac zaujímali a požiadal ma, aby som ich trochu poľudštil. Väčšinu otázok som nechal v pôvodnom znení. Sústredil som sa hlavne na možné odpovede. Namiesto klasickej formy: veľmi zlé – zlé – priemerné – dobré – veľmi dobré, som navrhol trochu opisnejšie odpovede. Napríklad „komunikácia prebieha hladko – občas sa vyskytnú nedorozumenia – mám pocit, že IT moje potreby ignoruje“. Jednu otázku som však prerobil úplne od podlahy.
Pôvodné znenie:
Celkovo je podľa mňa práca IT oddelenia
Veľmi zlá – Zlá – Priemerná – Dobrá – Veľmi dobrá
Môj návrh:
Celkovo je podľa mňa práca IT oddelenia
- Horšia ako práca iných oddelení vo firme
- Podobná ako práca iných oddelení vo firme
- Lepšia ako práca iných oddelení vo firme
Táto otázka vyvolala viac kontroverzie ako som očakával, ale po takmer hodinovej debate som si svoj názor predsa len presadil. Nakoniec sme práve vďaka komentárom k nej získali možno najkvalitnejšiu spätnú väzbu.
Absolútna vs. relatívna hodnota
Skúste si spomenúť na svoje začiatky s vašim terajším partnerom. Ako dobrý bol na stupnici od 1 do 10 prvý bozk s týmto človekom? Pomerne ľahká otázka, nie? Teraz si skúste spomenúť na návrat z vášho prvého rande v živote. Ako ste vtedy, na stupnici od 1 do 10, hodnotili váš úplne prvý bozk?
Britský marketér Rory Sutherland raz povedal, že bohatým mužom je každý, kto zarába viac, ako partner manželkinej sestry. V skutočnosti vieme len veľmi ťažko určiť, ako dobrá je práca IT oddelenia, ako dobrý bol prvý bozk v živote (až pokiaľ nezažijeme aj druhý), alebo od akého príjmu je už človek bohatý. Nemáme predstavu o absolútnej hodnote vecí, či zážitkov. Práve naopak. Takmer všetko hodnotíme relatívne. Väčšina našich hodnotení nevychádza z dôsledného preskúmania vlastností hodnotenej veci, ale z jej porovnania s inými vecami.
Sila porovnávania
Porovnávanie je vo všeobecnosti fantastická schopnosť. Namiesto komplikovaných absolútnych hodnotení nám stačí ohodnotiť 2 možnosti ako „lepšia“ a „horšia“ a to nám umožňuje rýchlo a efektívne sa zorientovať a rozhodovať. Problém však nastáva v prípade, že si na porovnávanie vyberieme nevhodnú základňu. Napríklad, keď náš súčasný stav porovnávame s očakávaniami. Predstavte si nasledujúce dve situácie:
- Počas dovolenky v zahraničnom rezorte ste sa zapojili do celosezónnej súťaže pre návštevníkov hotela. Dnes ste sa dozvedeli, že ste vyhrali, a na účet vám prišlo 1 000 EUR.
- Počas dovolenky v zahraničnom rezorte ste sa zapojili do celosezónnej súťaže pre návštevníkov hotela. Včera ste sa dozvedeli, že ste vyhrali, v prepočte na našu menu 1 200 EUR. V noci sa však zásadne zmenil kurz a tak vám dnes bolo poslaných na účet 1 000 EUR.
Ako by ste sa cítili v prvom a ako v druhom prípade? Z objektívneho pohľadu je vaša situácia úplne identická. Vďaka výhre v súťaži máte dnes na účte o 1 000 EUR viac, ako včera. Subjektívny pohľad je však úplne iný. V prvom prípade sa tešíte z tisícky, v druhom máte pocit, že ste prišli o dve stovky. Práve porovnávanie reality s (často nerealistickými) očakávaniami je dôvodom, prečo sa mnoho ľudí cíti v živote mizerne.
Jednoduchá rovnica pre spokojnosť so životom
Úroveň subjektívnej spokojnosti môžeme zapísať nasledujúcou rovnicou:
Spokojnosť so životom = reálny stav – očakávaný stav
Táto rovnica vysvetľuje, prečo sú často nespokojní aj tí najúspešnejší z nás. A tiež prečo existuje veľa ľudí, ktorí sú šťastní aj v skromných podmienkach. Ak teda chcete byť v živote spokojnejší, máte na výber z dvoch možností – buď vylepšíte svoj stav, alebo znížite svoje očakávania.
Znížiť svoje očakávania však nie je úplne jednoduché. Žijeme totiž v dobe motivačných citátov a rečníkov, ktorí sa nás snažia presvedčiť, že môžeme dosiahnuť čokoľvek, čo si budeme priať. A že všetko ostatné ako vrchol je neúspech. Žijeme tiež v dobe photoshopových obrázkov a kultu ženskej krásy, ideálu, ktorý diktuje, čo všetko musí žena urobiť, aby sa mohla cítiť aspoň trochu atraktívnou. Od malička dostávame pokyny o tom, akými máme byť a ako správne žiť. V tomto prostredí je skrátka ťažké nepodľahnúť tlaku očakávaní. A následne aj pocitu vlastnej nedostatočnosti.
Nevhodné očakávania nemotivujú, ale frustrujú
Výstup na Slavkovský štít je zrejme najnáročnejšia túra na Slovensku, pokiaľ ide o psychiku. Keďže po ceste nie sú takmer žiadne rázcestia, poslednú informáciu o vzdialenosti na vrchol dostanete neďaleko Hrebienka – 4 hodiny a 15 minút. Potom už kráčate bez akejkoľvek spätnej väzby. Netušíte, ako ďaleko ste sa už dostali a koľko vám ešte chýba do cieľa. Túto frustrujúcu situáciu navyše ešte umocňujú nesprávne očakávania. Cesta na Slavkovský štít totiž prechádza hneď cez štyri falošné vrcholy. Štyrikrát sa vám zdá, že vrchol je už na dosah, len aby sa za ním objavil ďalší.
Keď som sa na túto túru vybral naposledy, rozhodol som sa, že trochu zmením taktiku. Namiesto toho, aby som hľadel smerom k falošným vrcholom, pravidelne som sa obzeral za seba – do kotliny. Vždy som si uvedomil, koľko cesty som už prešiel, koľko metrov nastúpal, a namiesto ubíjajúceho pocitu z nedohľadného cieľa, som cítil zadosťučinenie plynúce z môjho progresu.
Čo môžeme zmeniť?
Je určite dobré, keď má človek ciele a ide za nimi, keď neprešľapuje na mieste. Ale pokiaľ jedinou hybnou silou bude samotný cieľ, jeho dosiahnutie neprinesie takmer žiadnu spokojnosť. Možno sa, práve naopak, objaví nový cieľ, nové očakávanie. A s ním aj nová nespokojnosť. Naozaj si niekto myslí, že dosiahnutie Lomnického štítu výstupom a lanovkou, prináša rovnaké uspokojenie? Ak chceme byť spokojní, musíme sa oveľa viac sústrediť na samotnú cestu ako na cieľ.
Ak si uvedomíme, že veci a situácie nedokážeme hodnotiť absolútne, ale iba relatívne a teda, že sme závislí na porovnávaní, môžeme zmeniť naše hodnotiace vzorce. Pokiaľ ide o spokojnosť so životom, možno by bolo lepšie nahradiť vzorec
Spokojnosť so životom = reálny stav – očakávaný stav
vzorcom
Spokojnosť so životom = reálny stav – reálny stav pred rokom
Som presvedčený o tom, že vďaka takémuto prístupu môžeme mať zároveň motiváciu hýbať sa a rozvíjať, ale tiež vďačnosť za to, čo už máme.
Moja FB stránka: