Prečo by o očkovaní nemali rozhodovať rodičia

Onedlho uplynie už 20 rokov odkedy bol v britskom medicínskom žurnále The Lancet uverejnený článok [1] o štúdii zameranej na dvanásť detí, u ktorých sa objavili poruchy tráviaceho systému a podozrenie na regresívny autizmus (objavenie sa príznakov autizmu po tom, čo sa dieťa v rannom veku vyvíjalo normálne). Autori špekulovali o príčinách a okrem iného uviedli, že vývoj detí sa mohol zastaviť krátko po tom, čo boli očkované vakcínou MMR (proti osýpkam, mumpsu a ružienke). Dáta však boli nespoľahlivé a na preukázanie príčinnej súvislosti zďaleka nepostačovali. Dokonca samotní autori v článku uviedli, že „spojenie medzi MMR vakcínou a syndrómom sa nepreukázalo„.

Bohužiaľ, počas tlačovej konferencie, na ktorej bol článok prezentovaný sa jeho hlavný autor Andrew Wakefield vyjadril, že napriek neexistujúcim dôkazom proti vakcíne MMR „neodporúča jej používanie“. Táto veta vyvolala očkovaciu hystériu, ktorá trvá dodnes.

V nasledujúcich rokoch prebehlo obrovské množstvo výskumov a analýz zameraných na MMR a autizmus. Medzi nimi napríklad aj súhrn piatich skupinových štúdií zo 4 rôznych krajín na vzorke 1,25 milióna ľudí a ďalších piatich kontrolovaných prípadových štúdií s takmer 10 000 deťmi [2]. Spojitosť však nenašiel žiaden z nich.

V roku 2004 hneď 10 z 13 autorov pôvodného článku v The Lancet podpísalo prehlásenie, v ktorom sa píše: „Chceme zdôrazniť, že v naša štúdia nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi vakcínou MMR a autizmom. Naše dáta boli nepostačujúce. Aj napriek tomu sme však v článku naznačili možné spojenie a to vyvolalo vážne následky pre verejné zdravotníctvo. Považujeme preto za potrebné formálne tento výklad nášho výskumu odvolať.“ V roku 2010 bol článok oficiálne stiahnutý aj žurnálom. Kvôli nekončiacej diskusii je však jeho text naďalej prístupný verejnosti, hoci s jasným červeným preškrtnutím [1].

Wakefieldov pád

O rok neskôr publikoval investigatívny novinár Brian Deer článok, v ktorom sú detailne preskúmané všetky tvrdenia z The Lancet [3]. Deer vychádzal z medicínskych záznamov dotknutých detí a ďalších odborných posudkov (naproti tomu niektoré Wakefieldove dáta sú založené iba na spomienkach rodičov) a okrem iného tvrdí, že 3 z dvanástich detí v skutočnosti vôbec nevykazovali známky autizmu a naopak, u ďalších piatich bol zaznamenaný neštandardný vývoj už pred podaním vakcíny MMR. Zároveň tiež objavil, že hoci u niektorých ďalších detí boli nahlásené prvé poruchy správania pár dní po očkovaní, ich nemocničné záznamy hovoria o tom, že problémy sa začali objavovať až o niekoľko mesiacov neskôr. Zaujímavý je najmä súhrny pohľad. Prvá tabuľka prezentuje data z The Lancet, druhá zase dáta, ktoré zozbieral Deer. V stĺpcoch sú postupne uvedené: číslo dieťaťa, príznaky regresívneho autizmu, príznaky zápalu hrubého čreva, objavenie sa príznakov tesne po podaní MMR a to, či boli pozitívne všetky 3 sledované údaje (a teda, či je možné špekulovať o priamom spojení medzi MMR, poruchami tráviaceho traktu a autizmom). Detaily k jednotlivým údajom môžete nájsť tu: [4].

Je jasné, že Deer mohlol byť motivovaný k tomu, aby niektoré dáta trochu prikrášlil, respektíve aby si niektoré nejednoznačné položky vysvetlil tak, aby mu vyhovovali. To isté však platí aj pre Wakefielda. V kombinácii s ďalšími výsledkami testov MMR však z tohoto súboja Deer jednoznačne vyšiel ako víťaz. Porazenému Wakefieldovi neskôr odobrali lekársku licenciu a nakoniec ostal úplne sám, ale vo svojom boji pokračuje dodnes. Paradoxne, na trochu inom fronte. Po tom, čo sa objavili informácie o tom, že dáta v The Lancet mohli byť zámerne manipulované a tiež informácie o niekoľkých záhadných platobných prevodoch na jeho účet, Wakefield dnes bojuje hlavne proti obvineniam z podvodu a konfliktu záujmov. Ani on sa už príliš nesnaží nikoho presvedčiť o tom, že vakcína MMR spôsobuje autizmus.

Konšpirácie a podvody?

Príčinné spojenie medzi vakcínou MMR a autizmom sa teda nikdy nepreukázalo. Bodka. Napriek tomu sa však očkovacia hystéria medzi ľuďmi naďalej šíri a mnoho rodičov z nedôvery odmieta nechať svoje deti zaočkovať. Argumentujú tým, že rodič by mal mať ohľadom očkovania svojho dieťaťa slobodnú vôľu a často sa objavujú aj konšpirácie o tom, že očkovanie je predovšetkým podvod a biznis zo strany farmaceutických spoločností. Ak by však bolo očkovanie podvodom, komu by to vyhovovalo? Kto by mal záujem na tom, aby všetky štúdie, ktoré vylúčili spojitosť medzi autizmom a MMR boli zmanipulované? Inými slovami, kto by mal záujem na tom, sa zatajovala „pravda“ o nebezpečnosti očkovania? Farmaceuti? Výskumníci? Vlády?

Farmaceutické spoločnosti určite nie (snáď s výnimkou dodávateľa vakcíny MMR). Rovnako ako automechanici nemajú záujem na tom, aby sa autá nekazili, je aj pre farmaceutické spoločnosti rozhodne lepšie predávať ľuďom doživotne lieky na zmiernenie nevyliečiteľných chorôb ako ich jednorázovo zaočkovať. Nehovoriac o tom, že ak by sa potvrdila spojitosť medzi MMR a autizmom, pravdepodobne by vznikla obrovská zákazka na testovanie už očkovaných detí. Pre farmaceutické spoločnosti by to bolo niečo ako výhra v lotérii.

Aj samotní výskumníci majú určite viac dôvodov na to, aby vznik autizmu po podaní MMR preukázali, napríklad uznanie, či „slávu“. Je dokonca dosť pravdepodobné, že niektoré výskumy boli priamo designované na to, aby bola čo najväčšia šanca spojitosť nájsť, jeden dokonca testoval 2000 detí, ktoré mali starších súrodencov s autizmom a tým pádom mali na vznik autizmu určité genetické predispozície [5]. Ani ten však nič nenašiel.

Pokiaľ ide motiváciu politikov a vlád, je potrebné si uvedomiť, že očkovanie MMR bolo spustené dávno v minulosti a v dnešnej dobe už prakticky nie je pri moci nikto, kto tam bol v tom čase. Súčasní politici tak nemajú potrebu sa kryť alebo niečo zatajovať. Práve naopak, niektorí z nich by určite radi ostali v očiach verejnosti zapísaní ako „ľudia, ktorí zakázali MMR a tým zastavili šírenie autizmu“.

Suma sumárum, konšpirátori tvrdia, že výskumy sú manipulované tak, aby sa nič nenašlo. Nech sa na však to pozriem z akéhokoľvek uhlu pohľadu, je oveľa pravdepodobnejšie, že realita je presne opačná. Ak existujú na výskum nejaké tlaky, tak skôr na to, aby sa niečo našlo. Možno najväčšiu motiváciu niečo nájsť majú rôzne antiočkovacie spolky. Napríklad organizácia SafeMinds dokonca jeden výskum sama spolufinancovala. Keďže títo aktivisti boli presvedčení o nebezpečnosti očkovania, vakcíny MMR sa podávali opiciam (makakom). Ani v tejto štúdii sa však žiadne prepojenie medzi očkovaním a autizmom nenašlo [6]. V podstate sa dá povedať, že aktivisti zo SafeMinds si týmto sami kopli do brucha [7].

Očakávaná ľútosť

A čo slobodná vôľa rodiča? V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim poukázať na to, prečo si myslím, že očkovanie proti niektorým chorobám musí byť povinné a rodič by do tohto procesu nemal zasahovať. Začnime posúdením tohto problému:

Martin kúpil akcie firmy A. Počas minulého roku zvažoval, že ich vymení za akcie firmy B, ale nakoniec sa rozhodol to neurobiť. Dnes zistil, že ak by akcie vymenil, mal by o 10 000 EUR viac.

Peter kúpil akcie firmy B. Počas minulého roku sa rozhodol vymeniť ich za akcie firmy A. Dnes zistil, že, že ak by ich nevymenil, mal by o 10 000 EUR viac.

Kto z nich viac ľutuje?

Takmer univerzálna odpoveď na túto otázku je: Peter. Táto všeobecná zhoda je vcelku zaujímavá, pretože z objektívneho pohľadu sú na tom obaja rovnako. Vlastnia akcie firmy A a boli by na tom lepšie, keby vlastnili akcie firmy B. Rozdiel je však v tom, ako sa do tejto situácie dostali. V prípade Martina to bola nečinnosť, v prípade Petra aktívne rozhodnutie. Ľudia vo všeobecnosti očakávajú oveľa intenzívnejšie emocionálne reakcie na situácie, do ktorých sa dostali vlastnou činnosťou ako nečinnosťou.

Očkovacia iracionalita

A podobne je to aj s dobrovoľným očkovaním. Predstavme si, že sa objaví vakcína proti nevyliečiteľnej detskej chorobe, ktorá postihuje jedno z 10 000 detí. Zaočkované dieťa má istotu, že chorobu nedostane, ale keďže vakcína je veľmi silná, existuje malá pravdepodobnosť, že dieťa pri očkovaní zomrie, povedzme že to platí pre 1 z 30 000 detí. V tomto prípade je vcelku jednoznačné, že každý racionálny rodič by mal nechať svoje dieťa zaočkovať. Riziko vakcíny je totiž 3 krát nižšie ako riziko vystavenia sa možnosti choroby. Ste si ale istí, že by ste do takého očkovania určite šli?

Ľudia vo všeobecnosti nie sú strojmi na racionálne rozhodnutia a je možné očakávať, že mnoho z nich by nepostupovalo podľa racionálnych vzorcov ani v tomto prípade. Z psychologického hľadiska totiž takéto rozhodnutie často nie je o pravdepodobnosti, ale o rozhodnutí o činnosti, či nečinnosti. A preto do hry vstupuje očakávaná ľútosť. Ak sa rodič rozhodne dieťa neočkovať a ono potom ochorie, môže to považovať za „zásah z hora“, takáto situácia priamo zvádza k racionalizácii v zmysle „moje dieťa ochorelo a zomrelo, pretože to vesmír/boh tak chcel, takto sa to malo stať“. Naopak, v prípade, že rodič sa rozhodne dieťa očkovať a ono zomrie priamo po injekcii, je veľmi jednoduché cítiť to, že rodič bude zvaľovať vinu primárne na seba – „bola to moja chyba, nemal som to očkovanie dovoliť“. Očakávaná ľútosť tak vedie rodičov k neočkovaniu, čo spôsobuje paradoxnú situáciu, v ktorej vystavujú svoje dieťa väčšiemu ohrozeniu, ale zo svojho rozhodnutia majú väčšiu psychickú úľavu.

Ako sme porazili detskú obrnu

Podobná situácia nastala v 50.-60. rokoch minulého storočia. V tejto dobe sa začalo očkovanie proti detskej obrne. K dispozícii boli 2 vakcíny:
1) Vakcína Salk, ktorá obsahovala mŕtvy vírus obrny
2) Vakcína Sabin, ktorá obsahovala živý vírus obrny

Očkovanie Salkom bol úplne bezpečné, vakcína však niekedy nedokázala ochrániť dieťa pred obrnou. Naproti tomu, očkovanie Sabinom garantovalo, že dieťa obrnu nedostane, avšak veľmi zriedkavo (3 deti z 8 miliónov) okamžitý vznik obrny spôsobilo. V situácii, keď je vírom ohrozená v podstate celá populácia, je jediným dobrým riešením tlačiť na očkovanie Sabinom, inými slovami, obetovať niekoľko detí v prospech oveľa väčšieho množstva ďalších detí. Takýto prístup však nekorešponduje s očakávaným postojom rodičov, ktorí by často radšej nechali svoje dieťa očkovať Salkom. Preto bolo v mnohých krajinách nutné zaviesť očkovanie Sabinom povinne.

Po vyše 50 rokoch od začiatku očkovania sa však pravidlá hry dramaticky zmenili. Masívne očkovanie niekoľkých generácií prispelo k tomu, že dnes je už vírus detskej obrny úplne zriedkavý. Napríklad kým v roku 1988 zaznamenala svetová zdravotnícka organizácia 350 000 nových prípadov obrny, v roku 2001 to už bolo menej ako 500 prípadov a v roku 2016 dokonca iba 42 prípadov, z ktorých sa takmer všetky odohrali v Pakistane a Afganistane. Keďže detská obrna sa šíri výhradne z človeka na človeka a drvivá väčšina populácie je voči nej imúnna, existuje už iba veľmi malá šanca, že dieťa (a to aj nezaočkované) vírus dostane. Väčšina krajín preto postupne prestala s používaním Sabinu a aj na Slovensku sa dnes už deti očkujú výhradne Salkom. Počas očkovania im tak nič nehrozí a hoci vakcína nezaručuje 100% ochranu, na Slovensku (a vlastne aj všade na svete) je už dnes takmer nemožné na detskú obrnu ochorieť.

Obrnu sme v podstate už totálne porazili. Tento úspech by však bol iba veľmi ťažko dosiahnuteľný, pokiaľ by sme rozhodnutie o spôsobe očkovania nechali výhradne v rukách rodičov. Psychologické hľadisko tohto rozhodnutia by totiž bránilo efektívnemu boju proti tejto chorobe. Áno, osud niekoľkých stovák detí, ktoré na obrnu ochoreli priamo následkom očkovania je veľmi smutný, ale na druhej strane si treba uvedomiť to, že vďaka tomu bolo zachránené oveľa väčšie množstvo ďalších detí a tiež sa sá špekulovať o tom, či by práve tieto „menej odolné“ deti v prípade plošného očkovania Salkom nedostali neskôr v živote obrnu tak či tak.

Hra o verejné zdravie

Zavedenie povinného očkovania proti niektorým chorobám je tak často možné jednoducho obhájiť poukázaním na iracionálne správanie rodičov. Niekedy však situácia môže byť komplikovanejšia. Skúsme sa vrátiť naspäť do obdobia, kedy sa proti obrne začalo očkovať a predstavme si, že neexistuje žiadna očakávaná ľútosť. Všetci rodičia jasne chápu, že očkovanie Sabinom prináša určité riziko okamžitého ohrozenia zdravia dieťaťa, ale je to štatisticky jasne lepšia možnosť ako očkovanie Salkom. Dnes má očkovanie podstúpiť vaše dieťa. Pre ktorú vakcínu sa rozhodnete?

Táto situácia nápadne pripomína klasickú ekonomickú hru Public goods game (Hra o verejné statky). Pravidlá hry sú jednoduché. Každý účastník (nech ich je 10) dostane k dispozícii povedzme 10 EUR a jeho úlohou je rozhodnúť sa, aké množstvo z týchto peňazí si nechá a aké vloží do spoločnej kasy. V druhom kroku hry je potom množstvo peňazí v kase strojnásobené a rovnomerne sa rozdelí medzi všetkých účastníkov hry. Ako rozdelíte svoje peniaze?

Priamočiaro je možné odvodiť, že pre spoločnosť by bolo optimálne, aby každý vložil do spoločnej kasy všetky svoje peniaze. Zozbieralo by sa tak 100 EUR, tie by sa strojnásobili a rozdelili a každý účastník hry by si tak odniesol 30 EUR. Paradoxne, takáto stratégia je síce optimálna pre spoločnosť, ale nie pre samotného hráča. Ak totiž ja do kasy nedám nič a všetci ostatní dajú po 10 EUR, v kase bude 90 EUR, po strojnásobení 270 a ja tak dostanem 27. Zároveň mi stále ostalo v ruke pôvodných 10, čo dáva dohromady 37 EUR. To je rozhodne viac ako 30 a preto moja optimálna stratégia bude nevložiť do kasy nič. Problémom však je, že všetci ostatní účastníci hry majú rovnakú optimálnu stratégiu ako ja a tak nakoniec do kasy nikto nevloží nič a všetci odídu domov s 10 eurami, hoci ak by spolupracovali, mali by všetci po 30.

Analogicky je to aj s očkovaním. Pokiaľ sú všetky deti v mojej krajine očkované Sabinom, potom je pre mňa racionálne nechať svoje dieťa očkovať Salkom. Tým ho priamo neohrozím (=nechám si vo vrecku svojich 10 EUR) a zároveň ho neohrozím ani do budúcna, keďže všetky ostatné deti sú voči obrne imúnne a to moje tak v podstate nemá odkiaľ obrnu dostať (čo predstavuje strojnásobenie vkladov = bezpečnú krajinu). Opäť je však potrebné zdôrazniť, že tento racionálny prístup neplatí iba pre mňa, ale pre všetkých rodičov a pokiaľ teda necháme každého rodiča rozhodovať o spôsobe očkovania svojho dieťaťa, postupne sa dostaneme do situácie, keď bude drvivá väčšina detí očkovaná Salkom a obrna tak bude mať priestor na to, aby sa šírila.

Následky očkovacej hystérie

Osobne veľmi uznávam slobodnú vôľu a právo voľby, ale taktiež viem, že pri mnohých rozhodnutiach sa ľudia často dostávajú do situácií, v ktorých ich psychologické pohnútky vedú k objektívne nesprávnym riešeniam. Zároveň sa často dostávame do rôznych konfliktov, v ktorých je pre nás výhodnejšie správať sa sebecky, hoci by pre všetkých bolo lepšie, ak by sme spolupracovali. Pokiaľ ide o očkovanie, je možné naraziť na oba typy týchto problémov. Ako to bolo s MMR a autizmom? Hoci oba scenáre (iracionalita plynúca z očakávanej ľútosti aj racionalita plynúca z hry o verejné statky) sú možné, myslím si, že väščiu úlohu zohrala prvá možnosť. Predstava dieťaťa, ktoré sa stane po očkovaní autistickým určite vzbudila veľmi silné emocionálne reakcie, na základe ktorých sa množstvo rodičov rozhodlo svoje dieťa neočkovať.

A ako to celé dopadlo? O niekoľko rokov po zverejnení článku v The Lancet klesla zaočkovanosť MMR vo Veľkej Británii z pôvodných 92% v priemere na 84%, v Londýne dokonca iba na 61%. To viedlo k rozvoju chorôb, proti ktorým vakcína MMR ľudí chráni. Už v roku 2006, teda 8 rokov po vydaní článku stúpol počet prípadov osýpok 13 krát oproti roku 1998 a počet ochorení na mumps dokonca 37 krát. V roku 2008 už ochorenie na mumps vo Veľkej Británii dosiahlo úrovne endémie. Objavovali sa aj smrteľné prípady. A čo autizmus? Pokiaľ vakcína MMR naozaj spôsobuje autizmus, potom by mala jeho miera klesať spolu s mierou očkovania. To sa však nedeje, v skutočnosti miera detí, ktorým je diagnostikovaný autizmus rastie. O všetkých príčinách môžeme špekulovať, tá najdôležitejšia je však zmena spôsobu klasifikácie autistických detí. Deti, ktoré boli v minulosti označené za zaostalé dnes totiž oveľa častejšie dostávajú diagnózu autizmus (na obrázku sú dáta z USA, červená krivka predstavuje počet detí z 10 000, ktoré boli v danom roku klasifikované ako mentálne hendikepované a modrá zase počet detí klasifikovaných ako autistické) [8].

Slobodná vôľa alebo povinné očkovanie?

Nikto nepochybuje o tom, že očkovanie so sebou môže priniesť určité negatívne vedľajšie účinky. Regresívny autizmus ale medzi nich s najväčšou pravdepodobnosťou nepatrí. Wakefieldova kauza však poukazuje na to, ako málo stačí k tomu, aby vznikla celosvetová hystéria, ktorá v konečnom dôsledku ohrozuje zdravie celej populácie. Kedže psychologické prekážky brániace očkovaniu na strane rodičov často nie je možné prekonať, som presvedčený o tom, že očkovanie proti kľúčovým chorobám by malo byť regulované štátom na základe štatistických analýz rôznych očkovacích scenárov. Je samozrejmé, že očkovanie musíme neustále zdokonaľovať a neprestať s vyhľadávaním rizikových faktorov, aby sme mohli v budúcnosti lepšie ochrániť aj tie najmenej odolné deti. Zároveň by sme však nemali pripustiť, aby o očkovaní rozhodovali vystrašení a dezinformovaní rodičia.

Nasledujúci obrázok ukazuje, koľko ľudí ročne ochorelo na vybrané choroby v USA pred zavedením očkovania a dnešné hodnoty. Postupne zhora dole ide o tieto choroby: záškt, hemofilová nákaza, žltačka A, žltačka B, osýpky, mumps, čierny kašeľ, pneumokok, detská obrna, ružienka, vrodená ružienka, kiahne, tetanus, ovčie kiahne [9].

Naozaj sa chceme vrátiť do doby pred očkovaním? História nám ukazuje, že niektoré rozhodnutia by nemali ostať v rukách rodičov. Každý, kto číta tento článok bol v detstve povinne očkovaný proti detskej obrne Sabinom a práve vďaka tomu dnes môžu byť naše deti očkované bezpečnejším Salkom. A rovnako sa musíme postaviť aj k ďalším kľúčovým chorobám. Pokiaľ necháme rodičov ovplyvnených nezmyselnou Wakefieldovou hystériou odmietať očkovanie, postupne si krok za krokom vykopeme jamu, do ktorej raz naše deti spadnú.

Referencie

[1]: Wakefield, A. J., Murch, S. H., Anthony, A., Linnell, J., Casson, D. M., Malik, M., … & Valentine, A. (1998). RETRACTED: Ileal-lymphoid-nodular hyperplasia, non-specific colitis, and pervasive developmental disorder in children.

[2]: Taylor, L. E., Swerdfeger, A. L., & Eslick, G. D. (2014). Vaccines are not associated with autism: an evidence-based meta-analysis of case-control and cohort studies. Vaccine, 32(29), 3623-3629.

[3]: Deer, B. (2011). How the case against the MMR vaccine was fixed. BMJ, 342, c5347.

[4]: Deer, B. (2011). MMR & AUTISM: FIXING A LINK

[5]: Jain, A., Marshall, J., Buikema, A., Bancroft, T., Kelly, J. P., & Newschaffer, C. J. (2015). Autism occurrence by MMR vaccine status among US children with older siblings with and without autism. Jama, 313(15), 1534-1540.

[6]: Gadad, B. S., Li, W., Yazdani, U., Grady, S., Johnson, T., Hammond, J., … & Ferrier, C. (2015). Administration of thimerosal-containing vaccines to infant rhesus macaques does not result in autism-like behavior or neuropathology. Proceedings of the National Academy of Sciences, 112(40), 12498-12503.

[7]: Newsweek (2015): ANTI-VAXXERS ACCIDENTALLY FUND A STUDY SHOWING NO LINK BETWEEN AUTISM AND VACCINES

[8]: Science (2015): Autism rates are up, but is it really on the rise?

[9]: Forbes (2013): How Vaccines Have Changed Our World In One Graphics


Moja FB stránka:

2 thoughts on “Prečo by o očkovaní nemali rozhodovať rodičia

  1. Tomas Veverka

    Pokial nesiem ako rodic zodpovednost za zivot svojho dietata, nikto iny by o ockovani rozhodovat nemal, nikto iny ako RODIC.
    logika veci

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *