Pondelok začal viac než príjemne. Hneď ráno som sa dozvedel, že hokejový tím Európy dokázal poraziť favoritov zo Švédska a bude hrať finále Svetového pohára proti Kanade. Čoskoro sa na mňa začal výsledok tohto zápasu sypať zo všetkých internetových strán a okrem pochvalných názorov k hre som nemohol prehliadnuť aj čosi iné. A to výraznú a uštipačnú kritiku valiacu sa na českých komentátorov a hokejových odborníkov vystupujúcich v českej televízii. Nemálo ľudí zdieľalo nasledujúce video, v ktorom sa traja zo štyroch opýtaných bývalých hráčov či trénerov vyjadrili, že Európsky tím nedôjde ďalej ako do semifinále. Sprievodné komentáre slovenských fanúšikov k videu si už každý dokáže predstaviť. V titulku som použil tie jemnejšie.
Predpovede odborníkov sa nenaplnili. Ide teda o zaslúženú kritiku? Podľa môjho názoru nie. Určite nie. Prečo? Myslím si totiž, že ide o ukážkový príklad situácie, v ktorej výsledok určitého javu významne ovplyvnil hodnotenie jeho predpovedí. V anglickej literatúre sa tomu hovorí „Outcome bias“, do slovenčiny by som to snáď mohol preložiť ako „Klam výsledku“.
Ako hodnotiť rozhodnutie?
Všetky naše rozhodnutia a úsudky robíme za určitej miery neistoty. Úsudok je tým pádom vstupenkou do náhodnej hry a jeho vyhodnotenie (dobrý vs. zlý) musí závisieť iba na pravdepodobnosti a výške stávky, nie na výsledku danej hry. Jednoduchý príklad? Predstavte si, že budete hádzať kockou. Pred hodom si môžete vybrať, či vyhráte vtedy, ak padne číslo menšie ako 6 (teda 1,2,3,4,5) alebo vtedy, ak to bude práve 6. Pokiaľ zmýšľate aspoň trochu racionálne, určite si vyberiete prvú možnosť (1,2,3,4,5). Potom hodíte kockou… a padne 6! Urobili ste zlé rozhodnutie? NIE.
Rovnakým spôsobom hodnotím aj úsudok českých hokejových odborníkov. Európsky hokejový tím určite nepatril k favoritom na postup do finále, dokonca ani na postup zo skupiny. Zhodla sa na tom celá hokejová (aj menej hokejová) obec. Na turnaji boli jednoznačne papierovo silnejšie tímy, hokej (a šport celkovo) je však svojim spôsobom náhodná hra, v ktorej občas padne 6, a to presne sa stalo v semifinále Svetového pohára (podľa kurzových predpokladov pol postup Švédska pravdepodobný zhruba na 80%). Áno, je možné argumentovať spôsobom „Tak teda mohli povedať, že očakávajú víťazstvo Švédska na 80%“, ale úprimne, koľko ľudí zaujíma expert, ktorý každú svoju vetu vyslovuje s (oprávnenými) pochybnosťami? Títo chlapi musia ísť s kožou na trh, inak ich trh z televízie odprace.
Racionalita vs. náhodné šťastie
Apropo, kurzové predpoklady. V minulej sezóne sa víťazom najvyššej anglickej futbalovej ligy stal klub Leicester City, ktorý bol na začiatku pasovaný za totálneho outsidera (v predchádzajúcej sezóne sa Leicester v lige zachránil s odretými ušami a počas ligovej prestávky káder nijak výrazne neposilnil). Na jeho celkové víťazstvo bol vypísaný kurz 5000:1, inými slovami, ak by sa hypoteticky hralo 5000 takýchto sezón, Leicester by mal túto ligu vyhrať jediný raz. Odohrala sa však jedna jediná… a Leicester ju vyhral. Ihneď sa objavili príbehy ľudí, najzaujímavejšími z nich sú pravdepodobne pán John Micklethwait a slečna Karishma Kapoor (na obrázku). John podáva zo zvyku (a hlavne určitej miery recesie) pred každou sezónou 20 libier na víťazstvo Leicesteru v lige, robí to už vyše 20 rokov. Ironicky, pred rokom tiket podať zabudol. Naproti tomu Karishma tiket pred sezónou podala, a to za 2 libry. Vo výsledku tak Karishma vyhrala 10 tisíc a John zaplakal nad ušlými 100 tisícami. Za týchto okolností je ľahké a prirodzené domnievať sa, že rozhodnutie slečny Karishmy bolo dobré a John spravil chybu, opäť však ide o klam výsledku. Rozhodnutie „nepodať“ je v danej situácii (pravdepodobnosť výhry 1:5000 alebo iným vyjadrením 0,02%) jednoznačne omnoho racionálnejšie ako rozhodnutie „podať“ a tak ho musíme chápať aj napriek tomu, že poznáme výsledok. Určite so mnou budú súhlasiť napríklad fanúšikovia ďalších dvoch klubov, ktoré mali pred sezónou kurz na víťazstvo v lige 1:5000 a skončili na dne tabuľky. Najmä tí z nich, ktorí podali.
Klam výsledku experimentálne potvrdili už J. Baron a J. C. Hershey v roku 1988, keď skúmali hodnotenie modelových rozhodnutí lekárov a pacientov o potrebe operácie, či výbere spôsobu liečby, pričom hodnotiteľom bol vždy podsunutý aj výsledok daného rozhodnutia. Napriek tomu, že všetci trvdili, že ich výsledok nijakým spôsobom pri hodnotení neovplyvnil, experiment dokázal pravý opak.
Klam výsledku a jedenástky
Klam výsledku existuje a je natoľko výrazný, že si ho v mnohých situáciách dokonca (často iba podvedome) uvedomujeme. Krásnym príkladom je štúdia (och, zase to bude o športe), ktorú v roku 2002 uskutočnili P.-A. Chiappori, S. Levitt a T. Groseclose. Jej cieľom vlastne vôbec nebolo (a stále ani nie je) hovoriť o klame výsledku, myslím si však, že sa práve na tejto analýze dá úžasne demonštrovať.
Autorov zaujali možné stratégie streľby pokutových kopov vo futbale. Celkom zozbierali dáta o všetkých 459 penaltách z predchádzajúcich troch ročníkov talianskej a francúzskej ligy a každý kop hodnotili z pohľadu strelca (strela vľavo, na stred, vpravo) a z pohľadu brankára (hodil sa naľavo, ostal stáť v strede, hodil sa napravo). Analýza ukázala, že pri 448 penaltách sa brankár hodil naľavo alebo napravo, v strede ostal stáť iba pri 11 pokutových kopoch, čo predstavuje 2,4%, inými slovami zhruba raz za 40 penált.
Ako by mal s takouto informáciou naložiť racionálny strelec? Odpoveď nie je úplne jednoznačná. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že strelec by mal za každých okolností strieľať na stred, keďže je sakra veľká šanca, že brankár sa hodí do strany. Ale keby všetci strieľali na stred, stratégia brankárov by sa určite zmenila, ostávali by stáť omnoho častejšie. Ak však ide o jedinú, relatívne ojedinelú penaltu, napríklad rozhodujúcu penaltu vo finále majstrovstiev sveta, hráč by to mal jednoznačne napáliť brankárovi rovno na hlavu (do stredu a podľa možnosti hore). Drvivá väčšina hráčov to však nikdy neurobí. Prečo? Myslím si, že odpoveďou je klam výsledku. Ak totiž hráč kope naozaj veľkú penaltu a kopne ju brankárovi rovno do rúk, dá sa očakávať, že si to od verejnosti statočne zlízne a tento nešťastný okamih ho bude sprevádzať do konca jeho života. Hráč tak podvedome predpokladá možnosť klamu výsledku, je mu jasné, že ak brankár ostane stáť a penaltu chytí, bude za babráka a nikoho nikdy nebude zaujímať to, že sa rozhodol najracionálnejšie, ako sa v danej chvíli rozhodnúť mohol. Výsledok penalty jednoznačne prebije rozhodovací proces strelca v očiach každého pozorovateľa. Predstavte si napríklad, čo by sa dialo, ak by v roku 1976 nepremenil svoj slávny pokus Panenka…
Záver
Odosobniť sa od výsledku pri hodnotení rozhodnutia alebo úsudku rozhodne nie je jednoduché, ale určite stojí za to, sa o to pokúšať. Veď nikto z nás predsa nechce byť súdený za to že mal skrátka iba smolu, že mu tá kocka proste nepadla dobre…
Moja FB stránka: