Predstavte si, že ste práve dopísali test na vodičský preukaz a skúšajúci vám zrazu oznámi, že nemá čas to kontrolovať. Namiesto toho rozdá papiere so správnymi odpoveďami a povie vám, aby ste si test vyhodnotili sami a že si všetky papiere môžete nechať a odniesť domov. Postačí mu, keď mu nahlásite, koľko bodov ste získali. Čo urobíte? Alebo inak – ak by ste mali istotu, že vaše daňové priznanie nebude nikto nikdy kontrolovať, vyplnili by ste ho rovnako ako dnes? A koľko by ste prispeli vašej sesternici z druhého kolena na svadbu, keby vám povedala, že akceptuje iba anonymné obálky?
Všetky spomenuté situácie majú niečo spoločné – zvádzajú. K nepoctivosti či neférovosti. Aké jednoduché je podľahnúť možnosti nehrať fair play, ak nehrozí žiadne odhalenie, žiaden postih? Prednedávnom som objavil výsledky švajčiarskeho výskumu (https://academic.oup.com/jeea/article-lookup/doi/10.1111/jeea.12014), ktoré toho mnoho odhaľujú. Experiment voľne nadväzuje na výskum Dana Arielyho, o ktorom som v minulosti už písal (http://lorko.sk/o-podvadzani-necestnosti-a-slovensku-a-este-trochu-o-finsku/), ale tentokrát je to ešte zaujímavejšie. Švajčiari totiž postavili proti sebe psychológiu, ekonómiu a štatistiku.
Experiment
Experiment bol veľmi jednoduchý. Účastníci boli posadení do počítačovej miestnosti a každý z nich dostal do ruky klasickú kocku. Ich úlohou bolo si kockou hodiť a zapamätať si číslo, ktoré padlo. Prostredie, v ktorom experiment prebiehal, bolo dôsledne navrhnuté tak, aby hod prebehol tajne. Potom dostali účastníci za úlohu hodiť si kockou ešte niekoľkokrát. Nikto iný tak nemohol vedieť, aké číslo padlo účastníkovi v prvom hode.
Následne dostal každý informáciu o tom, ako jeho prvý hod ovplyvní odmenu, ktorú za experiment dostane. Za jednotku bol sľúbený jeden švajčiarsky frank, za dvojku dva franky a tak ďalej až po päť frankov za päťku. Za šestku však žiadna odmena nebola.
Po preštudovaní výplatnej funkcie nasledoval posledný krok experimentu. Každý účastník do počítača zadal hodnotu, ktorá mu na kocke padla, potvrdil ju a potom dostal svoje čerstvo zarobené peniaze.
Predpoklady
Ako by ste tipovali, že to dopadlo? Skúsme sa na to pozrieť z troch pohľadov:
| Na kocke: | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 |
| Pohľad štatistiky: | 16,7% | 16,7% | 16,7% | 16,7% | 16,7% | 16,7% |
| Pohľad ekonómie: | 0% | 0% | 0% | 0% | 100% | 0% |
| Pohľad psychológie: | 6% | 9% | 12% | 25% | 45% | 3% |
Štatistika by pravdepodobne predpovedala férovú kocku, ktorá by pri dostatočne veľkom množstve hodov mala rozdeliť jednotlivé výsledky rovnomerne. Naopak, ekonomická teória plne racionálneho agenta by predpovedala, že ak neexistuje žiadna možnosť postihu alebo odhalenia, každý účastník bude plne maximalizovať svoju odmenu. Psychológia by v tom až tak jasno nemala. Pravdepodobne by uznala motív maximalizácie odmeny, ale tiež by predpokladala, že nie všetci budú maximalizovať naplno a tak napríklad ak hodia 1, niektorí zapíšu radšej 4 ako 5, aby si pred sebou trochu zachovali tvár. A tiež, že niektorí nebudú podvádzať vôbec. Keďže na rozdiel od štatistiky či ekonómie nemá psychológia presný vzorec, čísla, ktoré som uviedol, sú len orientačné.
Výsledky
Výsledky experimentu zobrazuje graf (na dolnej osi sú odmeny, nie číslo na kocke, teda hodnota 0 je pre hod šestky). So zväčšujúcou sa odmenou rastie aj percentuálny podiel nahlásených hodov. Všetky výplaty od 0 po 3 franky mali podiel menší ako štatisticky očakávaných 16,7% a naopak, štvorka a päťka „padala“ omnoho častejšie. Z grafu je teda možné usúdiť buď to, že účastníci mali pri hodoch neobyčajné šťastie (menej pravdepodobný variant) alebo to, že skrátka klamali (viac pravdepodobný variant).
Presné percento podvodníkov sa samozrejme určiť nedá (výskumníci nemajú informáciu o tom, čo padlo, iba o tom, čo bolo nahlásené), ale je možné ho určiť približne, a to z percenta ľudí, ktorí hlásili šestku. Títo s najväčšou pravdepodobnosťou hovoria pravdu (pokiaľ nie sú masochisti a preto si zámerne nahlásili nulovú odmenu).
Poctivosť a nepoctivosť
Odhadovaná totálna poctivosť („napíšem presne to, čo mi padne“) je tak na úrovni 39%. Naopak, z grafu je zrejmé, že asi 22% ľudí podvádzalo na maximálnej úrovni, teda hlásili 5 nech už im padlo čokoľvek. Zvyšok účastníkov ostal v „šedej“ zóne – v závislosti od toho, čo hodili, si buď trochu prilepšili, alebo sa uspokojili. Táto skupina je možno najzaujímavejšia. Ukazuje, totiž, že sklony k nepoctivosti nemusia byť „vrodené“, ale môžu sa meniť v závislosti od situácie. Zároveň svedčí o tom, že aj keď už práve klameme, stále si chceme udržať o sebe dobrú mienku a tak často radšej neklameme/nekradneme úplne naplno.
Následné experimenty potom ukázali, že toto percentuálne rozdelenie poctivosti a nepoctivosti je pomerne robustné. Významné zmeny totiž nepriniesli ani trojnásobne vyššie odmeny, či totálna anonymita (účastník nehlásil nikomu svoj hod, ale odmenu si súkromne vyplatil sám z pripravenej obálky). Dokonca ani verzia experimentu, v ktorej rozdiel medzi maximálnou odmenou a skutočnou odmenou dostal niekto ďalší (účastník, ktorý klamal tak okrem toho, že obohacoval seba, ešte aj „okrádal“ niekoho iného).
Osvietenci
Zmenu priniesla až „osvietenosť“. Vyše 100 účastníkov dostalo možnosť zúčastniť sa experimentu ešte raz. Táto skupina ľudí mala overené to, že im nič nehrozí nie len teoreticky, ale aj prakticky. A podľa toho sa aj správala. Podiel 4 a 5 vzrástol dohromady z 52% hodov až na 77% hodov a totálna poctivosť klesla z 39% na 27%.
Ešte väčší extrém priniesla iná skupina „osvietencov“ – ekonómov. Moja kolegyňa Annie hrala túto hru pred mesiacom v Kalifornii, v rámci školenia. Všetci účastníci experimentu tak boli ekonómovia. Ako to dopadlo? Iba päťku hlásilo 72% z nich, a to im ešte kazila štatistiku práve poctivka Annie 🙂
Záver
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že psychológia ma lepší odhad ako ekonómia. A tiež, že ekonómia vedie svojich študentov k nepoctivosti. Myslím si, že do určitej miery je možné, že človek ovplyvnený modelom „plne racionálneho agenta“ sa podľa neho aj naozaj začne správať.
Môj druhý pohľad na problém je ale trochu iný. V druhom opakovaní experimentu sa klamalo viac ako v prvom. Dá sa predpokladať, že trend by sa s ďalšími opakovaniami stupňoval. Predpokladám, že by netrvalo veľmi dlho, pokiaľ hlásili päťku úplne všetci. Ekonómovia tak možno nie sú nepoctivejší ako ostatní. Možno sú len jeden krok pred ostatnými vo využívaní príležitostí.
Čo s tým?
Otázky o poctivosti a o tom, za akých podmienok hráme viac či menej fair-play sú dôležitejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ekonomické straty plynúce z nepoctivého jednania sú obrovské a nejde pri tom iba o korupciu, či podivné prevody štátneho majetku. Sklony k nepoctivosti spôsobujú značné náklady už aj na úrovni stredne veľkých podnikov. Každý zamestnávateľ by sa napríklad určite rád zbavil nákladov na kontrolu svojich vlastných zamestnancov.
Psychológia štandardne predpokladá, že ľudia sú vo všeobecnosti radšej čestní, pretože klamstvo je sprevádzané nepríjemnými pocitmi. Naopak, ekonómia tvrdí, že ľudia sú maximálne sebeckí a využijú každú príležitosť, vďaka ktorej môžu niečo získať. Zdá sa, že skutočnosť bude niekde uprostred. Ľudia zrejme majú v sebe určité prirodzené zábrany voči nepoctivosti, ale opakovaná príležitosť z nich predsa len môže spraviť zlodejov. Najmä, ak je pravdepodobnosť odhalenia minimálna.
Referencie
Fischbacher, U., & Föllmi‐Heusi, F. (2013). Lies in disguise—an experimental study on cheating. Journal of the European Economic Association, 11(3), 525-547.
Moja FB stránka: